čtvrtek 7. prosince 2017

O daňových podvodníkoch a ústavnej identite (Taricco II)

Súdny dvor v utorok rozhodol v dlho očakávanej veci Taricco II, ktorá sa obsahovo týka zaujímavého konfliktu medzi efektívnym vymáhaním DPH a právami obvinených v trestnom procese. Rozsiahlejšiu analýzu sme spoločne s Barborou Budinskou publikovali na blogu EU Law Analysis, česko-slovenskému publiku v tomto príspevku prinášame len stručné zhrnutie ako ochutnávku.

Ako sme sa dozvedeli z predloženej otázky talianskeho prvostupňového súdu vo veci Taricco I, v Taliansku sa celkom bežne stáva, že v oblasti daňových podvodov je vyšetrovanie komplikované a trvá celé roky. Napriek prebiehajúcemu súdnemu konaniu sa dokonca môže stať, že sa trestnosť predmetných činov medzičasom premlčí a obžalovaní zostanú bez postihu. Ako trefne poznamenáva Steve Peers v úvode k našej analýze, "while it is often argued that justice delayed is justice denied, justice curtailed denies justice too."

Túto zvláštnosť talianskeho trestného práva posúdil Súdny dvor v kauze Taricco I ako potenciálne porušenie finančných záujmov EÚ (v rozpore s čl. 325 ZFEÚ) a národným súdom preto navrhol, aby neaplikovali ustanovenia o premlčaní, ktoré stoja v ceste efektívnemu rozlúšteniu trestných konaní v daňových veciach. Keď niektoré talianske súdy nasledovali radu Súdneho dvora a pokračovali v trestných veciach i po uplynutí premlčacej lehoty, netrvalo dlho a talianskemu ústavnému súdu bola predložená otázka o ústavnej konformite takéhoto postupu. Nie je totiž samozrejmé, aby súdy uprednostňovali finančné záujmy EÚ pred právami jednotlivcov v súdnom procese; niekto by dokonca mohol byť presvedčený, že je takýto postup v rozpore so zákazom retroaktivity, ktorý je (aj) v Taliansku ústavným princípom. (Na druhú stranu je však legitímne sa pýtať: aké právo vlastne chránime? Právo obžalovaného spoliehať sa na uplynutie premlčacej doby v kontexte pomalej a nefunkčnej justície?)

Corte Costituzionale sa preto obrátil na Súdny dvor s predbežnou otázkou - v duchu slávneho princípu controlimiti to totiž považoval za lepšie riešenie než odpáliť atómovú bombu a rovno označiť rozhodnutie Taricco I za ultra vires. Keby sme otázku talianskeho ústavného súdu mali parafrázovať, v podstate sa luxemburského súdu spýtal, či si je istý svojím rozhodnutím vo veci Taricco I, obzvlášť s ohľadom na talianske ústavné princípy.

rozhodnutí o podaní predbežnej otázky zvolil taliansky ústavný súd metódu cukru a biča: najprv podporil princíp prednosti európskeho práva a uprednostnil ho pred konceptom suverenity, obratom však dodal, že právny poriadok EÚ je založený na pluralizme a na rešpekte k národným identitám. Ústavný súd tak navrhol Súdnemu dvoru kompromis: členské štáty budú akceptovať, že Luxemburg podáva výklad noriem európskeho práva, ale výmenou za to budú mať národní aktéri priestor pre finálne rozhodnutie o ne/súlade týchto noriem s kľúčovými princípmi vnútroštátneho práva.

Po tom, čo vo veci vyniesol stanovisko generálny advokát Bot, sa akademickým svetom prehnala vlna nepokoja. Bot totiž nekompromisne odmietol, že by princípy trestného práva mohli byť národnou identitou v zmysle čl. 4(2) ZEÚ a k otázke talianskeho ústavného súdu sa postavil prekvapivo nepriateľsky. Súd však stanovisko generálneho advokáta nenasledoval a vo včerajšom rozsudku zvolil omnoho umiernenejší tón. To vyústilo až do úsmevného záveru, že pokiaľ rozhodnutie vo veci Taricco I stojí v rozpore s talianskymi princípmi ústavného významu, tak národné súdy nie sú povinné plniť povinnosť, ktorá z daného rozsudku vyplýva. Slovami Súdneho dvora (bod 61), "Pokud by byl vnitrostátní soud veden k závěru, že povinnost upustit od použití dotčených ustanovení trestního zákoníku je v rozporu se zásadou zákonnosti trestných činů a trestů, nebyl by povinen se touto povinností řídit, třebaže by respektování této povinnosti umožnilo napravit vnitrostátní stav neslučitelný s unijním právem." (Chcela som citovať slovenské znenie, ale tam je bohužiaľ o jednu povinnosť menej...) :-)

Na záver však Súdny dvor lišiacky dodáva, že ak sa o súlad s európskym právom nepostarajú národné súdy, spadne toto bremeno na zákonodarcu. Povinnosť chrániť finančné záujmy Únie, zakotvená v čl. 325 ZFEÚ, je totiž povinnosťou dosiahnuť určitý výsledok. Podobne ako v prípade smernicovej úpravy, cestu k tomuto výsledku si členské štáty môžu vybrať podľa svojho vkusu, cieľ však musia naplniť, inak porušia svoje povinnosti vyplývajúce z práva EÚ.

Utorkové rozhodnutie Súdneho dvora nesie obrovský význam pre fenomén medzisúdneho dialógu Súdneho dvora a národných ústavných súdov. Keď totiž porovnáme Taricco II s prípadom Gauweiler, zistíme, že nemecký prípad začal omnoho vyostrenejšou predbežnou otázkou od nemeckého ústavného súdu, pokračoval zmierlivým stanoviskom generálneho advokáta Cruz Vilallóna a skončil diplomatickým rozsudkom Súdneho dvora a zmierlivým záverom v Karlsruhe. V kontraste k tomu, Corte costituzionale zvolil vo svojej predbežnej otázke omnoho diplomatickejšie formulácie než Bundesverfassungsgericht, dočkal sa omnoho agresívnejšej reakcie od generálneho advokáta Bota, následne dostal (vďakabohu) zmierlivú odpoveď od Súdneho dvora a teraz je na rade opäť ústavný súd, aby vec finálne rozhodol a urobil poriadok v talianskom trestnom procese.

Podobností a rozdielov medzi týmito dvoma "ságami" je však viac a dá sa na ne dívať z rôznych uhlov, záujemcov o tému preto odkazujeme nielen na náš príspevok, ale tiež na reakcie Daniela Sarmienta, ako aj Marco Bassiniho a Oreste Pollicina, prípadne o niečo staršiu analýzu Pietro Faragunu či case note z pera trestno-právnika Fabio Giuffridu k veci Taricco I.

Teším(e) sa na prípadnú diskusiu!

Žádné komentáře: